streda, 18. októbra 2017

Raventale - Planetarium (2017)


Pred pár mesiacmi som sa už jednému staršiemu albumu Raventale venoval a to konkrétne kompilácii prerábok z roku 2013, ktorá bola do určitej miery akýmsi exkurzom diskografie tohto projektu. Nikdy by som nepovedal, že by ma taký „polo-album“ mohol nadchnúť a ostal som veľmi milo prekvapený, dokonca – ako som sa aj v danej recenzii vyjadril – mnohé piesne boli ešte lepšie než ich originály. To bola však zároveň posledná nahrávka od Raventale, s ktorou som bol spokojný, tak sa pozrieme na to, či Astaroth nestratil inšpiráciu a nie je odkázaný na neustále prerábanie svojich piesní.

Keďže tu už raz Raventale recenzovaný bol, nejdem príliš strácať čas jeho predstavovaním, no pre tých, ktorí aj napriek tomu o ňom ešte nepočuli, tak len v krátkosti zhrniem, že je to ukrajinský one-man projekt, kde všetku hudbu tvorí Astaroth Merc. Vokály skúsil len raz, nebol s nimi spokojný a odvtedy si na každý album voláva hosťujúceho speváka. Spočiatku jeho kariéry bolo trendom týchto vokalistov striedať, ale s poslednými albumami môžeme vidieť, že mu zrejme Athamas (Balfor, Deferum Sacrum) prirástol k srdcu. Hudba je akousi kombináciou doom metalu a atmosférického black metalu, hoci má veľmi špecifický zvuk a dá sa len veľmi ťažko zaškatuľkovať.

K jadru veci: Planetarium je ešte horúca novinka, ktorá uzrela svetlo sveta len piateho dňa tohto mesiaca z dielne Ashen Dominion a je to v poradí ôsmy štúdiový album Raventale-u. Predchádzal mu album Dark Substance of Dharma z roku 2015 (vydaný taktiež presne piateho októbra), ktorý ma veľmi nepríjemne prekvapil. Ako som sa vyjadroval už v recenzii pred pár mesiacmi, Raventale je moja veľká srdcovka, pri ktorej môžeme hovoriť o tom, že sa mi skutočne páči každá pieseň na každom albume, no Dark Substance of Dharma túto mienku nalomil. Nebol to vo svojej podstate zlý album, keby som Raventale dovtedy nepoznal a bola by to prvá nahrávka, ktorú by som od neho počul, tak by som ju hodnotil celkom pozitívne, ale na pomery Raventale to bolo chabé a bez toho tradičného raventale-ovského čara. Po niekoľkých vypočutiach som ho založil s tým, že som sa tváril, že ten album nikdy nevznikol a bol som ihneď zvedavý na ďalší a ani nie tak z pohľadu, že som bol neuspokojený a chcem počuť niečo dobré od tohto projektu, ale skôr z perspektívy mienkotvorby – či Raventale skutočne padol, alebo len zakopol. O to viac som sa na Planetarium tešil.

Ako zvyčajne, veľmi na mňa pôsobí obal albumu. Pri Dharme som hneď vedel, že čosi nehrá, keď som na obale uvidel hinduistického Shivu. Raventale nikdy nebol viazaný na nijakú ideológiu, či konkrétny filozofický smer. Spočiatku bol orientovaný skôr na prostredie temných lesov, neskôr sa zameral na abstraktné koncepty a ľudské myšlienky a teraz... teraz je to zrejme teda hinduizmus, nakoľko (hoci z obalu to aspoň mne nebolo zjavné) Planetarium rozvíja rovnakú tématiku ako jeho predchodca. Toto však samo o sebe nie je až taký problém, lyrická stránka nebola nikdy nejak dominantná. Nechápte zle, Raventale má zaujímavé texty, ale slová nikdy neboli dosť zrozumiteľné bez toho, aby si ich človek predtým prečítal a treba sa nad nimi veľmi do hĺbky zamyslieť, aby ich pochopil. Prosto a stručne: najsilnejšia stránka Raventale bola vždy hudba a texty boli doplnkom. Smerujem tým k tomu, že na Dharme zmena lyrického zamerania zrejme ovplyvnila aj hudbu.

Planetarium ma potešilo však už v prvej sekunde, keď som začul prvý riff úvodnej piesne „Gemini – Behind Two Black Moons“. Vstup in medias res do melancholickej melodickej vlny zvuku. Z toho už opäť počuť Raventale! A vôbec, celkovo z celého Planetarium počuť opäť Raventale. Typické lámané prechody, nostalgické klávesové plochy, ťahavé pasáže tak typické pre tento projekt, prerývané občasnými agresívnymi mlátenicami. K vokálom sa nedá povedať viac než toľko, že sú – ako vždy – obstojné, dobré. Na Athamasove growly sme si už mohli zvyknúť, nakoľko ako som už spomínal, je to najčastejší spevák na Astarothovych nahrávkach a neprináša nijaké novinky. Ďalšie raventale-ovské plus je diverzita. Na všetkých albumoch (a toto dokonca platilo čiastočne, hoci nie až tak výrazne, aj na Dharme) má každá skladba svojho ducha a viditeľne sa líši od ostatných, no zároveň si drží linearitu s celkovým zvukom albumu, takže poslucháč nemá ani dojem, že album znie jednotvárne a ani že je to zlepené z náhodných piesní zložených v rôznom duchovnom rozpoložení skladateľa. Veľká diverzita platí aj čo sa týka jednotlivých albumov – každý znie úplne inak a poslucháč, ktorý nemá Raventale poriadne, ozaj poriadne, napočúvaný, by pravdepodobne ani nepovedal, že tie albumy pochádzajú od toho istého projektu. A v tomto Planetarium trochu zaostáva.

Keď si to porovnáme so špecifickosťou predchádzajúcich nahrávok, tak zistíme, že Planetarium nemá takú jasne charakterizovateľnú vlastnú tvár ako zvyšné (dokonca AJ Dharma) albumy. Netvrdím, že sú to recyklované nápady, alebo, že to nie je dostatočne originálne, len to nie je tak šialene odlišné od ostatnej tvorby, ako to dokázal urobiť predtým. Dokonca aj album After, čo podľa Astarothovych slov boli len piesne, ktoré sa nedostali na predchádzajúci Mortal Aspirations má takú unikátnu tvár, že je to pre mňa nezabudnuteľné dielo, no Planetarium... to v určitých aspektoch pripomína Dharmu, v určitých Transcendence... A tiež je podľa mňa veľká škoda, že po dvoch rokoch – čo kedysi Astaroth vydával každý rok plnohodnotný album – sa zmohol len na necelých 37 minút.

V konečnom dôsledku musím povedať, že som spokojný. Objektívne výčitky smerované k Planetarium sa formulujú len ťažko, pretože Astaroth je ostrieľaný harcovník, vie ako hudbu robiť, čiže vyčítať mu nejaké zvukové, technické či kompozičné nezrovnalosti by nebolo veľmi na mieste, pri ňom je to už len záležitosťou nápadov. Planetarium uhasilo môj smäd, ale čo viac – ukázalo mi, že Raventale skutočne nespadol, ale len zakopol. Nedá mi však nepoznamenať, že som stále – hoci je Planetarium len čerstvo von z trúby – veľmi zvedavý na ďalší album, pretože mám dojem, že po tom zakopnutí Raventale stále krýva.

Hodnotenie: Veľmi dobré

Napísal: B.

utorok, 10. októbra 2017

XIII. století na Slovensku

Dvadsaťpäť rokov nie je málo - obzvlášť keď sa jedná o životnosť hudobnej skupiny. Mnoho kapiel vykape z povrchu, pretože boli založené ako "zabitie" nudy niekde s partiou spolužiakov v škole alebo ako nejaká mimoškolská aktivita mladosti. Keď ale kapela dokáže ustáť a prežiť aj napriek tomu, že členovia už majú prácu, rodiny, iné záujmy etc., dá sa to už považovať za úspech. Česká gothická legenda chce tento míľnik  osláviť aj pár koncertami na území Slovenska. Predkapelou bude banda Gloom a spolu s XIII. stoletím sa predstavia v dvoch mestách.


BRATISLAVA
Kde: Randal
Kedy: 27.10.2017
Vsutpné: predpredaj 15 eur - chliev6@gmail.com (možnosť osobného odberu v Bratislave - buď poštou alebo osobný odber) Na DOBIERKU do vlastných rúk s platbou vopred na účet info@tartaros.sk
na mieste 18 eur
Facebook: udalosť

BANSKÁ BYSTRICA
Kde: Tartaros
Kedy: 28.10.2017
Vsutpné: 
predpredaj 13 eur
osobný odber:
Banská Bystrica: rock club TARTAROS, Nám.SNP 5
Na DOBIERKU do vlastných rúk s platbou vopred na účet info@tartaros.sk
 na mieste 15 eur
Facebook: udalosť


streda, 4. októbra 2017

Kroh – Altars (2016)



Nejaký čas na mojom stole ležalo medzi pár ďalšími nezrecenzovanými albumami CD v oranžovo-čiernom ladení od Minotaur records. Na obale si na lúčke medzi hadmi a lebkami spokojne poľahujú dve nahotinky, jedna z nich pritom drží Bafometa. Za nimi čnie ďalšia, asi meter a pol vysoká lebka, vedľa ktorej na poslucháča šibalsky civie capko. V pozadí toho všetkého sa nachádza kamenný portál s postavou v čiernom. Asi to bude samotná Smrť, ktorá sa prišla pozrieť na celú túto pozoruhodnú kongregáciu.

Hudbu som si vtedy ešte nevypočul, len som si pozrel booklet a okrem ďalších neodetých slečien, tentokrát s rohmi, a fotiek členov kapely som zbadal titul prvej skladby v poľštine. Čudné alebo nie, z toho všetkého som vyvodil dojem, že mám čo dočinenia s poľským black-thrashom na štýl nejakých tých Witchmaster.

Nebudem Vás ďalej naťahovať. Po vokálnom intre v poľštine sa z reprákov vyvalili hutné tóny typické pre (stoner) doom. Pohľad na zoznam členov a do archívov potvrdil moje tušenie a zničil vykonštruované očakávania.

Kroh sú stoner doomovou kapelou z Anglicka, za ktorou stojí Paul Kenney činný aj v kapele Fukpig, bývalý živákový basák v Anaal Natrakh. Vzhľadom na to nie je divu, že Kroh produkujú temnejšiu či dokonca najtemnejšiu odrodu stoner doomu, čo naznačujú texty venované smrti, šialenstvu a okultizmu. Spev obstaráva Oliwia Sobieszek, preto tá poľština v intre (ostatné skladby sú ináč textované v angličtine). Kapela má dnes už plnú zostavu, no album nahrala práve spomínaná dvojica hudobníkov.

Pri opise hudby začnem s tým, čo je podľa mňa nosným prvkom albumu. Teda spevom. Oliwia Sobieszek má nižšie položený vokál s peknou farbou, s ktorým by určite vedela urobiť začiatkom 90-tych rokov kariéru aj ako poprocková speváčka. Navyše s ním aj dobre pracuje, mení polohy, no radosť počúvať.

Skoro by človek zabudol na ostatnú hudbu. A tam to také ružové celkom nebude. Gitary sú parádne valivé, bicie tiež nehrajú stále to isté, občas sa mihnú zaujímavé aranžmá. Akurát, že po niekoľkých vypočutiach mám pocit, že tento album je viac aranžmá ako skutočný obsah. Gitary a naboostrovaná basa si to valia, iste, ale dosť často je to také púšťanie dunivých akordov v pomalších a stredných tempách odnikiaľ-nikam. A aj pri tých zaujímavejších skladbách, to stojí na pár motívoch, ktoré sa obohrávajú dookola v kompozíciách typu strofa – melodický most- refrén. Dobrým príkladom je štvrtá s titulom Feed the Brain, podľa mňa asi aj najlepšia pieseň albumu. Po úvodnom riffe s tribal bicími a krátkom moste príde na rad pompézna časť s chorálom. Akurát, že sa to takto stane v skladbe trikrát. Na chvíľu sa tu pridá ešte intermezzo so sólovou gitarou a pár kozmetických zmien v aranžmá, ale je to tak všetko predtým, ako sa vrátime k poslednému opakovaniu pôvodnej schémy. Ôsma pieseň pomenovaná Cold je postavená na zaujímavom motíve, akurát, že znova na jednom. Ono by to občas nevadilo, ale album mi ako celok kompozične pripomína popovú hudbu z rádia.
Aby som ešte povedal čosi k zvuku. Ten je vzhľadom na štýl a charakter hudby zvolený dobre, čo znamená poriadne hutne. Najvýraznejšie slovo tu má vokál a poriadne zboostrovaná basa. Tie spolu s bicími a rytmickou gitarou tvoria základ hudby. Gitarové vyhrávky a sóla sa objavujú skôr sporadicky a mihnú sa aj klávesy.



Na záver ponúkam zhrnutie mojich pocitov z albumu. Skladby ponúkajú zaujímavé momenty a nápady, spev je naozaj na úrovni, zvuk je v poriadku, ale aj po nejakom piatok vypočutí vo mne ostáva pocit, že album ako celok je menej ako súčet jeho jednotlivých častí. Možno je moje hodnotenie ovplyvnené aj tým, že osobne vyhľadávam skôr iné odrody doomu a jeho žánrové mixy s inými štýlmi. Preto by si nadšenci stoner doomových počinov mali urobiť svoj dojem sami. Za mňa ale iba taký lepší priemer/nadpriemer.

Hodnotenie: Nadpriemer

Napísal: N.K H.



nedeľa, 24. septembra 2017

Folk Metal Marathon

Pár skupín hrajúcich muziku charakteristickú pre náš webzine, sa rozhodlo vyskúšať beh na dlhé trate. Európske turné nesúce názov Folk Metal Marathon  pred pár dňami odštartovalo v metropole Ruska - v Moskve. Fanúšikov kapiel ako Grai, Satanakozel, či Anabioz iste poteší správa, že sa zastavia na svojej púti aj v troch slovenských mestách (a Grai osobitne ešte aj v Dubnici nad Váhom 24.9.2017).  Ak sa vám teda páčia melódie dychových nástrojov, harmoniky či huslí v kombinácii s naboostrovanými gitarami, príďte kapely podporiť. Garantujem vám, že sa nepopasú len vaše sluchovody, ale aj oči. Devuchy z kapiel sú vážne kočky!

BRATISLAVA
Kde: Randal
Kedy: 25.9.2017
Vsutpné: ???
Facebook: event

BANSKÁ BYSTRICA
Kde: Rock klub Tartaros
Kedy: 26.9.2017
Vstupné: ???
Facebook: event

PREŠOV
Kde: Amfiteáter
Kedy: 27.9.2017
Vstupné: cena v predpredaji 8€ / na mieste 10€
Predpredaj vstupeniek - matus@randalgroup.com
Facebook: event


piatok, 15. septembra 2017

Svatan - Awakening of the Mighty Flame (2016)



Svatan jsou black metalisté z Brazílie. Na tom není nic zvláštního, krom toho, že se v této zemi rodí kvanta podobných útvarů, které sice nedisponují kdoví jakou originalitou, ale nahrazují ji zápalem a vášní, směřovanou k tomuto žánru. Svatan byli vyvrženi z lůna pekla v roce 2015. Minulý rok jim vyšel debut Awakening of the Mighty Flame, který na to, že to je teprve debut od úplných nováčků, kteří se nikdy před tím nezapsali krví na žádném nosiči, zní poměrně vyspěle. 

Vizuál napovídá, že se bude jednat o mysticky laděný, nebo okultní, chcete-li, black metal. Booklet dává tušit, že se nebude jednat o nějaké posly boží. Klasická black metalová image s true výrazy a snaha o temnou atmosféru je poměrně i zdařilá. Nejvíce se mi však líbí zakomponování malého plakátu titulního coveru alba, jenž se nachází v levé straně krabičky. 

Leč nějaká ta snaha o mysticismus tu je, určitě se nejedná o vznešené okultní oslavování. Ve výsledku je to samý Satan Satan Satan a špinavá řezničina. Vítejte v Norsku v 90. letech. V podstatě bych nepoznal, že se jedná o brazilskou smečku. To je ale problém většiny tamních kapel. Svatan svoje řemeslo kují v povětšinou rychlých hmatníkových prstokladech a sypacích paličkových masážích. Tu a tam dojde k nějakému tomu samplovému čarování nebo na volnější pasáž s důrazem na melodiku či atmosféru. 

Z Awakening of the Mighty Flame dýchá nespoutaná energie, duch black metalu, jehož vyvolávám při každé seanci u svých repráků. Možná právě takto se poznají brazilské kapely. Nespoutanou exotickou energií, vynahrazujíc veškeré nedostatky, které se i zde nachází. To, co kazí výsledný dojem je to, že placka nenabízí nějaké ty zapamatováníhodné pasáže. Víte co, nějaké riffy, přechody bicích nebo aranžerské kousky, kteréžto by vám uvízly ve vaší paměti a donutily uznale pokývat hlavou, nebo spustily jiné emocionální reakce. Jedinou kompozici, již bych mohl použít jako záchranné lano, je čtyřka Act IV - The Principle of thy Wisdom… (…and Grief). Její refrén mohu označit za jakýsi pokus o dramatično, ale působí docela hymnicky a v hlavě mi hraje často. Co se týče instrumentální složky CD, není nijak nadpřirozená, ale ani vyloženě hloupá. Vokál obsahuje vně své audio existence nervní náboj. Někdy přechází do hlubších nebo chraplavějších poloh, v nichž ale podle mého trochu ztrácí svoje účinky. Chybí mi zde jistota, ale s tím se dá počítat u nové kapely. 

Produkce je tak ve zlatém středu. Postrádám, tak jako u mnoha jiných žánrových kapel, nějakou tu výraznější basovou linku. Ale řeže to hezky. Sound dává vynikat právě potřebné intenzitě. Samply ve své rovnici nenarušují syrovost, a tak nezbývá, než Svatan pochválit za vyváženost na poměry toho, že jsou nováčky. Jen pro příště, více bas a méně “pichlavosti” ve zvuku. Některé momenty mému uchu trošku vadí. 



Awakening of the Mighty Flame je tedy debutem povedeným. Produkce je nedokonalá, ale v rámci mezí kvalitní a pro mnohé bude dostačující. To platí vlastně o celé desce. Intenzivní energický nášup, obsahující povětšinou lehce nadprůměrné pasáže, nakonec funguje poměrně dobře díky intenzitě, a i přes negativa na vás dýchne onen potřebný duch black metalu. Leč se nejedná o atmo-black, nýbrž spíše o agressive. Dávám průměrné hodnocení, ale berme to jako trošku lepší průměr. 

Hodnocení: Průměr 


Napsal: Mystic

piatok, 18. augusta 2017

Meneapneontes – Promachos (2015)



Grécka black metalová produkcia má slušný cveng. Kapely ako Rotting Christ, Necromantia, Varathron alebo Zemial dali svojimi miešaním black metalu s inými štýlmi miestnej scéne charakteristický zvuk a aj kapely ako Macabre Omen či Nocternity, ktoré miešajú toto poňatie s odkazom škandinávskej scény, majú svoju vysokú kvalitu. Preto som bol zvedavý na debutový album gréckej kapely s pre mňa nevysloviteľným názvom, ktorého vydanie priniesli ešte v roku 2015 vydavateľstvá Murdher RecordsSatanath Records.

Meneapneontes svoje národné korene nezapreli a isto zaprieť ani nehodlali. Texty kapely sa zaoberajú klasickou gréckou mytológiou, ale predovšetkým dejinami krajiny od staroveku (bitka pri Maratóne, Alexander Veľký) až po druhú svetovú vojnu. Tak je logické, že v niektorých piesňach znejú tieto texty v ich materčine. Aj ústredný motív nie príliš invenčnej photoshopovej grafiky tvorí hoplitská prilba a ďalšia výstroj ťažkoodenca z klasického obdobia.

Tiež hudobne Gréci čerpajú do veľkej miery z odkazu svojich lokálnych predchodcov. Osobne si myslím, že je ich tvorba najbližšia novšej produkcii kapiel Rotting Christ alebo Varathron od gitarových melódií, cez spôsob riffovania až po typ vokálu. Okrem toho v hudbe cítim vplyv škandinávskeho melodického death metalu. Bluesové sóla ako napríklad to z titulnej skladby mi pripomínajú starý Unanimated, niektoré pasáže svojim rytmom Dismember alebo Entombed. Len by som povedal, že štruktúry skladieb i melódie sú oproti svojim vzorom zjednodušené a chýba im nejaký konflikt alebo disonancia. Všetko je to také uchu lahodiace, ale zároveň neveľmi zapamätateľné, a mám pocit, že som veľkú časť melódií počul už kdesi inde, u iných kapiel. A neraz. Osviežením sú občasne použité čisté vokály (skladba Eleley) alebo neofolkové pasáže v skladbe Alexandros.



Produkčne nemám výhrady. Kapela sa vydala cestou čistého, menej agresívneho zvuku, ktorý by pristal aj oveľa známejším menám, ale zvuk je vyvážený a neznie nadbytočne plastovo. Inštrumentálne výkony sú slušné a vyzdvihnutie si zaslúži hlavne lead gitara, ktorá vlastne ťahá celý album, aby nespadol do najšedšieho priemeru ohraných postupov z tlmených akordov.

Albumy ako Promachos sa objektívne hodnotia pomerne ťažko. Ak kapela vie pretaviť svoje piesne na pódium s prezentovanou kvalitou hrania a dobrým zvukom, tak by výsledkom mohlo byť príjemné popoludňajšie vystúpenie na nejakom letnom festivale. Musíme si však medzi nami úprimne povedať, že keď sa rozdával umelecký kumšt a invencia, tak Meneapneontes nestáli nikde vpredu. Nič na albume nesmrdí nejakou osobitosťou alebo tvorivým prístupom. Všetko podstatné sme už počuli aj v lepšej podobe niekde inde. Výsledkom je tak dobre zahraný a príjemne počuvateľný album s peknými melódiami, ktorému však chýba nejaká vážnejšia hĺbka.

Hodnotenie: Priemer



Napísal: N. KH 

piatok, 4. augusta 2017

Opustil nás Wolkogniv (Folkingrimm Art)



S ľútosťou vám oznamujeme, že 1. augusta zomrel na následky zlyhania srdca (po vrodenej srdcovej vade) náš kamarát Samuel Čársky známy ako Wolkogniv z Folkingrimm Art. Vo veku 31 rokov bol neoddeliteľnou súčasťou slovenskej ako aj európskej pagan black metalovej scény. Jeho talent a cit pre umenie sprevádzala grafika mnoho kapiel a projektov, pre ktoré tvoril. Grafiku a design, ktoré stvoril si môžete pozrieť na jeho stránke, alebo metal-archives profile uvedenom vyššie.

Bol to náš kamarát a pri Bes webzine stál od začiatku, prvú grafika a design, ktoré stvoril boli jeho rukou a podieľal sa aj na neskoršom designe, ktorý používame teraz. Taktiež logo Bes a našej koncertnej organizácie Noc Besov boli dielami jeho talentu a umu. Nikdy nezabudneme, odpočívaj v pokoji Wolko!

Wolkogniv bol okrem grafickej práce aj členom slovenskej pagan/black metalovej kapely Krajiny Hmly, s ktorou sme nedávno robili rozhovor. Jeho odkaz ostane v domácej scéne naveky.